Mám krásny sen
Predstavujem si sám seba. Prechádzam sa po veľkej, nesmierne rozľahlej záhrade. Nebo hrá hru farieb, slnečné lúče osvetľujú svetlom ožiarenú tvár, do vlasov padajú hebké listy stromov. Páperiu podobajú sa lupene kvetov. Sú tu kvety so sýtymi farbami, nádherné bodliaky, fascinujúce stáda orchideí, ruže bez tŕňov.
Vnímam vône, ktoré ma napĺňajú slastnou blaženosťou. Vnímam krásu lúk a lesov navôkol. Počujem štebotať vtáky. Sadám k potoku a žasnem. Pozorujem vodu, ako tečie stále a stále, akoby tiekla z nejakého nevyčerpateľného prameňa. Všade v tejto záhrade pozorujem Božie stopy.
Hľadal som ju dlho. Záhrada bola pre mňa stále neviditeľná. Až tak veľmi som sa sústredil na hľadanie, až som zabudol hľadieť. Čakal som, kedy napriek všetkej tej snahe už-už narazím do neprekonateľného múra, ktorý by sa na mňa zosypal a z ruín by som sa už nedostal bez následkov.
Snažil som sa hľadať Boha. Ako som na ceste niekoľkokrát zakopol, otvoril som oči. Pochopil som, že Boha nemusím hľadať, stačí ho vidieť. Vtedy sa obzrel okolo seba a zistil som, že sa nachádzam uprostred tej slovami neopísateľne báječnej záhrady. Stačilo iba otvoriť oči a vidieť v mojom okolí Jeho diela. O čo väčší bol môj údiv, keď som zbadal, že záhrada pretvorila škaredé, šeredné veci na krásno!
Moju dušu napĺňa blaho, keď si predstavím: Čo z toho asi uvidím v nebi? Vnímam iba to, čo mi vo večnosti zažiari v plnej kráse! Nie je krása rozkvitajúcich kvetín iba demoverziou toho, čo zažijem v blízkosti Boha? Nemusím sa preto smutne lúčiť s pozemskými jarnými dňami, s horúcim letom, so zlatou jeseňou či so zimným slnkom, ktoré ožaruje nekonečné biele pláne.
Hľadím na všetko, čo vnímam, až na samotný základ, až k tajomstvu, ktoré vo všetkom drieme. Aj keď občas príde mráz, znova a znova vchádzam do svojej záhrady, ktorá mi dáva pocítiť hrejivé lúče slnka a nesmiernu blízkosť Boha...
A môj sen pretaví sa v skutočnosť.
Peter Cyprich
