Oh Happy Day
Videli ste niekedy svoju dušu? Kedysi... Malá, slabo osvetlená ošemetná miestnosť. Nie je taká ako tie, ktoré poznáme. Dvere do tejto miestnosti sa dajú otvoriť iba zvnútra. Mal som masívne čierne, mosadzou pokryté dvere, ktoré sa ťažko otvárali.
A keď už... Žiadna sláva. V prostriedku trónil môj prvý horský bicykel, digitálne hodinky ako dar od rodičov, žilo tu dievča – gazelka, ktoré som tajne miloval... Celý priestor bol zaplnený skriňami, ktoré boli ťažké a preplnené, ale v podstate prázdne. Iba v jednej zájdenej , zaprášenej, gýčovej , starožitnej skrinke boli v kúsku uložené city. Alebo sa to na nich aspoň podobalo. Našiel som tu aj materiál, z ktorého bola moja duša vyrobená. Zostávajúce city sa k duši ani len nepriblížili, neprenikli cez uzavreté dvere. Duša bola iba krátkou zastávkou medzi pravým a ľavým uchom, medzi vstupnou a výstupnou bránou.
Ako som rástol, zväčšovala a zveľaďovala sa aj moja duša. Miestnosť sa zväčšovala, plných-prázdnych skríň pribúdalo, skrze nich sa nebolo možné dostať k malej nenápadnej poličke s pravým bohatstvom. Táto polička bola len nepatrnou časťou oproti kolosálnym skriniam, ktoré zaberali čoraz viac priestoru.
Prišiel čas rozhodnúť sa.
Mal som si vybrať medzi dvomi dizajnérmi. Bolo vidieť, že nie sú priateľmi. Obaja chceli to isté – nasťahovať sa do izby a zabrániť vstupu toho druhého.
Prvým kandidátom bol mne notoricky známy chlapík. Denne búchaval na na dvere, aby sa dostal dnu. Sila zvyku a kamoši vnútri mi nedovolili otvoriť. Druhým bol na prvý pohľad príjemný spoločenský muž, dokázal veľmi zaujímavo rozprával a ukázal mi veci, od ktorých som nemohol odtrhnúť oči. Rozhodnutie bolo jasné.
Otvoril som tie ťažké dvere a prijla ho. Miestnosť ožiarilo ostré svetlo. V predsieni sa zvíril prach a trblietavo sa dostal späť na zem ako prach z jeho šľapají. Giganty boli oproti nemu slabým odvarom veľkosti. Jeho aura, rozšírená po miestnosti, napĺňala všetko vo vnútri strachom pred vyhodením Teda takmer všetko. Hneď pri prahu zvesil dvere a nahradil ich ľahkými izbovými – ľahko sa otvárali a prijímalo každú jeho návštevu. Ďalej som len sledoval, ako vytvára spúšť. Bol ako neviazaná búrka, veľkým stavbárskym kladivom rozboril všetko, čo som doteraz získla. Triesky a smetie ľakhým kývnutím ruky odstránil. Miestnosť bola prázdna.
„Obzri sa lepšie. Nasaď okuliare a otvor oči. Čo nevidíš tú poličku v rohu? A čo sa čuduješ? Vravím si, reku, taká veľká miestnosť a zbytočne zaprataná. Môj plán je takýto:...“
Áno, uznávam, jeho plán bol fajn. Umiestniť lásku k oknu pre krajší výhľad, priateľstvo a priateľov posadiť k dverám, všetko ostatné podľa dôležitosti k stenám... Páčilo sa mi to.
Stred miestnosti bol prázdny. Priatiahol som sedačku. Z vďačnosti, úcty a kopy zmiešaných pocitov som ho tam s jeho dovolním posadil. Ani si nesadol, len ma potiahol za rukáv a usadil vedľa seba. Potom napísal niečo na dlážku, ale nevidel som na to, nevedel som to prečítať. Nevadilo mi to, pretože som sa sýtil z jeho prítomnosti.
Vďaka nemu sa zmenila moja miestnosť. Veľmi ľutujem chvíle, kedy som ho odmietal a nechal čakať celé dni na chodbe. Zároveň som šťastný, že práve on zmenil vnútro izby a sedí tam vždy. Vždy, keď ho potrebujem. Šťastný to deň, kedy som mu otvoril a prijal ho. Už nemusím mať plné skrine vecí, ani bicykel, hodinky, ba ani peknú gazelku, On mi dáva všetko. Radšej zničím všetko naokolo, ako nechať odísť dizajnéra Ježiša.
Otvoríte mu?
PS: Apropó, chcete vedieť, čo bolo napísané na dlážke? Dve správy:
MILUJEM ŤA
POTREBUJEM ŤA
A hneď pod tým (poetický to chlapík):
Nesmíš si má milá stěžovat
že je to s námi tak špatné
Občas i k slovesu MILOVAT
patřívá zájmeno zvratné
Peter Cyprich