Je dobré byť spolu
Dňa 21. februára 2009 sa v Zlatej Idke stretli rodiny z Koinonie na vzájomné zdieľanie sa, formáciu a spoločne strávený čas. Toto stretnutie sa už tradične volá: Maxiagapito rodín. Niektorým manželským párom sme položili zopár otázok.
manželia Marek a Janka
Čo Vám dalo toto stretnutie? Čo to pre Vás znamená stretávať sa ako rodiny v komunite a čo vám dáva konkrétne táto akcia maxiagapito rodín?
Marek: „Ja som sa na tento deň veľmi tešil. Bol som plný očakávania a keď sme prišli sem, toto očakávanie sa naplnilo. Potešilo ma to. Dozvedel som sa veľa vecí, ktoré som považoval za samozrejmosť, alebo za zastaralé veci týkajúce sa rodiny a počas týchto prednášok som pochopil, že Boh si nás povolal do rodiny. Tu som sa dozvedel, že On to naplánoval už dávno predtým a vybral si mňa a Janku práve do tohto manželstva a ja Mu za to veľmi ďakujem.“
Janka: „Pre mňa je to veľkým obohatením, pretože tiež som sa tu dozvedela veci, ktoré som považovala za samozrejmosť a pochopila som, že si máme stále hovoriť pravdu, hovoriť si všetko a tým vlastne utužovať vzťahy a budovať jednotu, či už pri výchove, v akejkoľvek situácii, ktorá príde, v problémoch; aby sme to neututlávali, ale aby sme to dávali zo seba von a tým vlastne polievali ten kvet, odstrihovali to, čo je staré a budovali jednotu vo vzťahu.“
Skúste porovnať Váš život predtým kým ste spoznali komunitu a potom. V čom vidíte konkrétnu zmenu?
Marek: „Život predtým, keď sme síce boli manželia, bol taký povedal by som „suchý“, jednotvárny. Boli sme naučení ísť v nedeľu do kostola, na spoveď a aj sme tak žili, ale nesnažili sme sa, aby to bolo lepšie. Keď sme spoznali komunitu stratili sme veľa priateľov, o ktorých sme si potom uvedomili, že neboli skutočnými priateľmi a vstupom do komunity sme veľa získali. Dozvedeli sme sa veľa úžasných vecí. Komunita nám dáva veľa dobrého, veľa pozitívnych vecí a každému odporúčam, aby vstúpil do Komunity Ján Krstiteľ. Veľa z nej čerpeme, príkladom čoho je aj toto stretnutie, na ktorom zakúšame aj zdieľanie s inými manželmi. Dáva nám to veľa do života a posilňuje nás to v napredovaní na našej ceste za Kristom. Vieme, že potrebujeme spoločenstvo a komunita je pre nás tým najlepším spoločenstvom, lebo je výzvou pre nás, pre našu rodinu a pre naše deti. Je to veľmi úžasné, živé spoločenstvo. Ježiš Kristus je živý a naša komunita je naplnením našich snov, o ktorých sme ani nevedeli.“
Janka: „Vnímam to tak, že predtým sme riešili problémy tak, že sme ich vôbec neriešili. Medzi nami nebola žiadna komunikácia. Aj dva, tri dni sme sa nerozprávali, prechádzali sme okolo seba akoby sme sa vôbec nemali radi. Po vstupe do komunity sme si začali uvedomovať, že sme tu jeden pre druhého a začali sme budovať náš vzťah tak, že v centre je Boh. Rešpektujem Marekov čas na modlitbu, lebo na prvom mieste je Boh a až potom ja a tým, že má v sebe Boha, má aj mňa. Všetky problémy riešime spoločne s Bohom. Nič neriešime sami, ale všetko s Ježišom. Zdieľanie a stretávanie sa, ktoré sme predtým nepoznali, je pre našu rodinu obohatením. Bytie spolu nám prináša veľké požehnanie pre rodinu a okrem toho nových a úžasných priateľov v komunite.“
manželia Martin a Marika
Kde sa zrodila myšlienka spoločného stretávania sa rodín, zdieľať svoje problémy a tráviť takto spolu čas?
Martin: „Jednak je to potreba formácie, ale v prvom rade je to túžba manželov byť spolu. Nejde o prednášky a poučenia o tom, ako by mal fungovať rodinný život, pretože nikto z nás nie je model, ale ide skôr o to, aby sme sa pri nejakých prednáškach hlavne zdieľali, lebo každý z nás prežíva to povolanie do manželstva svojským spôsobom, aj s radosťami, aj so starosťami, ale tým, že sa môžeme pozdieľať, môžeme sa obohatiť, pomôcť si pri riešení problémov a hlavne byť spolu.“
Marika: „Pýtal si sa, kde sa tá myšlienka zrodila. Keď sme boli spolu na kurze Rút a zdieľali sme sa, videli sme, že je dobre sa rozprávať mimo bežných dynamík. Trávili sme spolu čas a aj v našich rodinných agapitách vyvstala taká prirodzená túžba byť spolu aj iným spôsobom (spolu posedieť, hrať nejaké hry futbal, floorball). Počas bytia spolu sa utužujú vzťahy a zároveň sa otvárame jeden pre druhého, aj manželstvá pre iné manželstvá a pre každého z nás je takým povzbudením, keď vidíme, že iní manželia prežívali možno niečo podobné, ako to, čo prežívame my a teda nie sme v danej situácii sami, prípadne ak oni spolu s Bohom došli do zdárneho konca t.j. vyriešila sa nejaká ich situácia, je to pre nás povzbudením a môžeme si navzájom pomôcť.“
Martin: „Je to tiež taká potreba, aby deti boli spolu, ale ani nie tak potreba, ako ich vlastná túžba byť spolu a tvoriť priateľstvá.“
Vy ako zodpovední za službu rodín v Koinonii - ako sa zrodila vo vás túžba pracovať pre rodiny a venovať tejto službe čas? Cítili ste špeciálne volanie takto slúžiť?
Martin: „Myslím si, že v prvom rade stále bola taká túžba prežívať vlastné manželstvo ešte predtým, ako sme vstúpili do manželstva, tak, aby bolo šťastné, radostné a na oslavu Boha a potom aj taká túžba dávať jednak aj veci, ktoré sme vedeli, poznali, ale potom aj odovzdávať vlastné skúsenosti, zdieľať sa. A druhou takou vecou bol prvý tábor rodín, ktorý prišiel robiť jeden manželský pár z Talianska a vtedy sme sa už priamo tam na tom tábore dozvedeli, že budeme súčasťou ekipy ako pomocníci.“
Marika: „Prišli sme na tábor ako bežní účastníci a zrazu nám povedali: „No, vy budete pomáhať.“ Prekvapilo nás to a tak trochu naštartovalo.“
Martin: „Netlačili sme sa do toho sami a verím tomu, že to nebola náhoda. Boh nás povolal do toho.“
Aké sú odozvy od tých rodín, ktorým sa venujete? Ako vnímate odozvu po takomto stretnutí?
Marika: „Napríklad na dnešnom stretnutí bola veľmi príjemná, priateľská, otvorená atmosféra. Ľudia hovorili svoje vnútorné veci a skúsenosti, ako prežívajú veci v manželstve. Hovorili sme o krízach v manželstve a o „ničiteľoch“ lásky v manželstve. Bola to taká uvoľnená atmosféra, v ktorej sa ľudia zdieľali v podstate sami od seba. Vychádzalo to z nich bez nabádania.“
Martin: „Zasmiali sme sa aj na možno problematických veciach. Myslím si, že toto je cieľom týchto stretnutí. Iste, aby si každý zobral niečo do svojho manželstva, ale hlavne, aby sme boli takto spolu.“
Marika: „Myslím si, že to nie je tak, že my sa venujeme manželom, ale chceme, aby sme my, manželia, boli spolu. Nie je to tak, akoby sme my čosi mali a niekomu len dávali.“
Čo Vás ako manželov motivuje, že ste spolu?
Martin: „No, zhodou okolností bude v lete desať rokov, čo sme spolu ako manželia. Je to relatívne krátky čas. Ale čo nás drží spolu? Stále je to taká láska medzi nami. Myslím si, že práve teraz je také obdobie nového rozkvetu našej lásky, nášho vzťahu medzi nami dvomi s Marikou a určite je to samozrejme vzťah s Pánom. Každý z nás má vzťah s Ježišom. Vzťah s Pánom a vzťah, láska medzi nami – to sú, povedal by som také dva piliere.“
Marika: „To, že sme manželia vnímam ako Božie volanie. Boh nás povolal a nanovo sa utvrdzujeme v tom, že to manželstvo a povolanie do manželstva sme si naozaj nevybrali a hľadali sme ho a Boh nám takto ukázal, že máme byť spolu. Pamätám si na jedno obdobie, keď sme išli z kurzu Emauzy a viezli sme sa v aute, ešte sme spolu nechodili a mali sme na sedadle bibliu. Sedeli sme na sedadle vzadu, zobrala som tú bibliu, položila som ju medzi nás a povedala som len tak: „Kristus medzi nami“. K tomuto slovu sa často vraciame a chceme, aby Kristus bol medzi nami. Myslím si, že On nás spája.
Martin: „Je to zaujímavé, lebo vlastne na tom kurze sme sa do seba zaľúbili, bez toho, aby sme to jeden o druhom vedeli.“
