Upútala ma hudba

Gianna, ako ju všetci poznáme je hlavnou vedúcou služby hudobníkov. Jedna z vecí, ktoré ju upútali na komunite bola práve hudba a za tým ide dodnes. Je mladou učiteľkou angličtiny o ktorej málokto z kolegov vie, že väčšinu voľného času strávi s gitarou alebo mikrofónom. Katarína Olearniková, čo o nej ešte nevieme.


Ako dlho poznáš komunitu a ako si ju spoznala?
Komunitu poznám od svojej strednej, t.j. asi od r. 1997. Spoluviedla som vtedy zbor u nás v Brekove, hrala na omšiach na mojej malej gitare a chodila na stretká k saleziánom. Zopár ľudí v Humennom (ako Mima a Maja) robili charizmatické stretká. V lete sa moja sestra Maja rozhodla ísť na kurzy, ktoré robila koinonia, a pozvala nás na veľké stretnutie v prešovskej hale. Keďže mi v to ráno zrazu bolo zle, šiel tam len oco s babkou. Často si spomínam na to, ako oco prišiel domov užasnutý, že farár (Milan B.) na omši tancoval. Vyzeralo to lákavo...
Na zopár takých veľkých stretnutiach som bola, a potom som sa rozhodla skúsiť kurz Pavol, aby som sa naučila evanjelizovať. Tesne pred jeho začatím som síce chcela cúvnuť, no „hrdosť“ mi nedovolila. Na Pavlovi sa ma Pán veľmi dotýkal, no ani za nič som nechcela vstúpiť do žiadnej komunity. U nás doma sme začali s Domom modlitby a týchto ľudí som potom pozývala na veľké stretnutia.

Čo ťa na našej komunite upútalo?

Ak neberiem do úvahy kerygmu a spôsob, akým som počula ľudí hovoriť o Bohu, a moc, s akou o ňom hovorili, boli to v prvom rade ľudia, ktorých som spoznala, a ich priateľskosť. Spomínam si na Martina Párala, Kelly, Petra Hermanovského a potom otca Milana. A potom hudba – bola oveľa veselšia a hlbšia ako kdekoľvek inde. V januári 1999 som sa teda stala členkou.

Ako sa si sa dostala k tvojej službe hudobníkov?

V tom čase som bola v Prešove na výške a hrávala som na štvrtkových stretkách a kurzoch, najprv som sa učila hrať a viesť hudbu popri bratoch a sestrách, po krátkom čase som už viedla aj ja na malých stretkách. Bolo perfektné stáť oproti ľuďom a vidieť, ako chvália Boha.

Čo sa stalo potom? Ako si prišla k tomu, že si zodpovedná za celú službu?
Keď odišla takmer celá prvá kapela, prišla za nami Petra s tým, či nechceme skúsiť spievať na koinoniách. O tom sa mi ani len nesnívalo. Myslím, že to bolo v roku 2002. Po vyše dvoch rokoch sa Petra modlila, aby jej Pán ukázal, kto by mohol byt jej nástupca vo vedení služby, a on jej ukázal na mňa. Tak som sa začala prizerať, ako to všetko funguje. V lete 2005 sme boli všetci z kapely na kurze pre hudobníkov v našej oáze v Recanati, a tam ku mne Pán hovoril o tom, že už čoskoro prevezmem službu po Petre. Myslela som si, že to bude už o rok. Keď som si len na chvíľu pomyslela, že už hneď po Turícach, teda budúce leto, by som mala začať viesť ja, mráz mi behal po chrbte. Pán mi ale hovoril, že to bude oveľa skôr - pýtala som sa teda: „vari budem musieť viesť už Turíce?“. No ešte stále som cítila, že Pán hovorí o oveľa kratšom čase. Tak som nad tým radšej prestala premýšľať ... A potom koncom septembra v tom istom roku, raz v utorok, zavolala Petra a oznámila mi, že odchádza v piatok. V tú sobotu bol v Košiciach Mesiánsky kongres a pastieri oáz koinonie. Tak som hneď od úplného začiatku musela plávať vo veľkej vode (a plávanie nie je mojou brutálne silnou stránkou, musím uznať).

To bolo celkom rýchle. Ako si to sama zvládla? Nemala si strach?
A aký! Nebola som na to ale sama – a nikdy nie som. Naša hudba je o spoločenstve, inak sa to v kapele ani nedá.

Čo všetko robíš v rámci svojej služby? Koľko času ti to zaberá?
Služba zahŕňa hudobníkov, sólistov a zbor. Keď sa darí, mávame jednu skúšku v týždni, momentálne menej často. Zbor má svoje vlastné skúšky, zverila som ho Františke, aby služba fungovala lepšie. No a potom ešte hrávame na všetkých akciách, na ktorých treba.

Venuješ sa formácii nových hudobníkov, ktorí by ťa potenciálne mohli zastupovať?

Formácii nových sa venujú chlapci z Idky a musím povedať, že sú v tom veľmi dobrí. Zvyčajne spomedzi tých, ktorých nájdu oni, hľadáme spolu ľudí, ktorí by mohli a môžu zastúpiť mňa aj ostatných, ktorí budú verní službe, ochotní učiť sa nové veci, a prosím Pána, aby mi na nich ukazoval.

Čo vnímaš ako pridanú hodnotu toho, že si sa dala na takú odvážnu cestu?

Naučila som sa rozhodovať neuveriteľne rýchlo. Môžem vidieť kreativitu u ľudí okolo seba a rozvíjať tú svoju. Môžem (a koniec koncov aj musím) mať blízky vzťah s naším pastierom. A dostala som privilégium byť kusom dreva, ktorým diriguje Boh. Aj Sama mi Pán doviedol  až na javisko, na ktorom sme hrali, ako prisľúbil.

Odkáž niečo ľuďom, ktorí majú chuť hrať alebo spievať pre Pána ako ty.
Začnite.

A ešte posledná vec. Prečo ťa všetci volajú Gianna, keď si Kaťa?

Katiek sa zdá byť nejako veľa a v našej službe nás bolo 5. Bolo treba nové mená, prezývky, aby sme vedeli, o ktorú kedy ide. A mne tvrdili, že Gianna mi ide. Tak som Gianna. A potom na mňa niektoré sestry v meste kričia „Janka“ a čudujú sa, že sa neobrátim.

Ďakujem za rozhovor Gianna, prajem ti, aby si nikdy neprestala vnímať to, ako veľmi si pre Pána v tejto službe potrebná.

-lu-