Nie, nie! Ja som katolík!
Bol som plný očakávania, ako to celé vypáli a aké budú reakcie ľudí. Ako nás príjmu a čo bude s nimi potom. Stál som pred svetlom odetou Immaculátou v Košiciach a čakal na spoločnú evanjelizáciu.
Najťažšie je začať, potom to už ide samo. Obiehali sme s Brankom okolo Dómu, odhodlávajúc sa osloviť toho pravého. Povedali sme si: „Musíme zmeniť kurz!“ a vykročili sme na Alžbetinu. Tu nám zrazu padol do oka mladý muž, ktorý pozorne nazeral do vysvieteného výkladu s pánskymi košeľami a kravatami. Približovali sme sa pomaličky k nemu a rozhodli sme sa, že sa mu prihovoríme. Keď tu naraz sa začal otáčať, že už pôjde. Neostávalo nám nič iné, len ho chvatne osloviť. „Prepáč! Vieš o tom, že ťa Boh nekonečne miluje?!“ Vychŕlil zo seba Branko. A jeho odpoveď bola taká nečakaná a komická, že sme zostali ako obarení. „Nie, nie! Ja som katolík!“ A za jasného gestikulovania utekal preč. Stihol som za ním ešte zakričať. „Aj my sme katolíci, kresťania katolíci!“ V momente zastal a zdalo sa, že sa ešte chvíľku hompáľa ako keď vystrelíte pružinu. Razom si uvedomil svoju pudovú reakciu a hlasne sa na nej zasmial. Zasmiali sme sa aj my a to z chuti. A už nám nič nestálo v ceste, aby sme mu ohlásili Krista.
Niekedy je pud sebazáchovy naozaj silná vec a od stredy viem, že aj vtedy, keď vás ľudia pokladajú za Jehovistov. Vari už katolíci nemôžu evanjelizovať???
Tino Humeňanský
