Chcem ti povedať, že :-)
26.-27. február 2009
U Šéfa
„Som plný očakávania, čo nám povie,“ zadychčaným hlasom povedal Marcel, vedúc malú skupinku po zmáčanej nočnej ceste smerujúcej do veľkolepého zámku.
„Čo by povedal, veď tam celý čas bol, tak v každom prípade nebude kritizovať, učili sme mladých to, čo nám vravel, takže ja čakám iba povzbudenie,“ mierne konverzačným tónom nadviazal rozhovor Michal.
Obaja muži, momentálne skrytý pod cestovnými plášťami, boli oblečení do oblekov jemnej látky, so zamatovými kravatami a košeľami ušitými na mieru. Na Šéfa – tak volali toho, za kým išli – chceli urobiť čo najlepší dojem a svojím správaním pozdvihnúť výnimočnosť tejto situácie.
Netrvalo dlho, čo sa dostali k vstupnej bráne. Prešli dlhým nádvorím – Jonatán spomínal, ako vymenil tisíc dní za jeden deň v tomto zámku – až sa dostali do uvítacej siene, kde ich slávnostne privítal Šéf. Jeho ťažké kroky sa ozývali celou sieňou.
„Konečne! Očakával som vás.“ Mocnárskym gestom im ukázal dvere svojej kancelárie, kde sa všetci usadili.
„Šéfe, išli sme podľa vášho plánu. Ako tému sme, s vaším láskavým dovolením, vybrali ´Máš zázrak vo svojich ústach,´“ začal reč Milan, zvierajúc v rukách svoj premáčaný klobúk. „ Napriek tomu, že ste celé stretnutie viedli, radi by sme to zrekapitulovali.“
Poznáte mladých, viete, že potrebujú niekoľko napomenutí. Ubytovali sme ich bez problémov, hneď potom sme sa pripravili na vás, Šéfe. Mladí boli živí a dychtiví po vás už od prvých spoločných chvíľ, to bolo zrejmé. Tancovali, skákali, spievali, velebili a chválili vaše meno, aby ste sa im ukázal a čo najviac vryli do srdca.“
„Ďakujeme za Gennara , že ste sa oňho postarali. Mal uchvacujúcu prednášku, ukázal nám, ako hovoriť o vašom synovi,“ vášnivo pokračoval Marcel.
„Verím, že ste zanechali postup, aký som vám odporučil,“ zamyslene podotkol Šéf, ktorý očami pozoroval bielu holubicu krúžiacu okolo stola, pri ktorom sedeli.
„Áno, presne. Najprv hovoriť o živote pred stretnutím s Ježišom, potom o samotnom stretnutí, dodať niečo zo života po prijatí vášho syna a mezabudmúť na nejakú motiváciu,“ odpovedal za súhlasného pritakávania ostatných Wieša.
„Pamätajte, čo vám stále opakujem. Je dôležité svedčiť, pretože chcem, aby aj ďalší mladí, a nielen mladí, boli zachránení. Samotné svedectvo musí byť radostné, krátke a kristocentrické, aby prinieslo pravé a čo najväčšie ovocie.
Nastalo ticho. Dážď bičoval okenné tabule a sem-tam sa niekto pohol. Šéf konečne odtrhol oči od holubice a začal si obzerať prítomných. Keď venoval uprený pohľad Andrejke, v roztržito povedala: „Aj Michalova prednáška sa mi veľmi páčila.“
„Áno, oslovila ma, a podľa toho, čo som počul, tak aj drvivú väčšinu mladých.“
„Ako by aj nie,“ pripojil sa do diskusie Jonatán, „keď Michal hovoril o najmocnejšom úde, jazyku. Bol čas pozrieť sa, aký bol váš plán pre naše ústa, ako môžeme účinne nasmerovať potenciál Božieho ohňa v našich životoch. V moci jazyka je predsa smrť aj život! Všetci už dávame pozor, o čom sa rozprávame a či používame správne slová.“
„A taktiež vieme, čo robiť namiesto kritizovania,“ spomínala už pokojná Andrejka. „Povzbudzovať! Budúcnosť svojich kamošov je v mojich rukách!“
„Dobre, veľmi dobre, týmto ste mladých poučili a priviedli na správnu cestu. O čom si hovoril ty, Milan?“
„Upozornil som mladých, že hoci sú slabí, nech pamätajú na to, že sú vašimi deťmi, Šéfe. Prečítal som im zopár ukážok z vašej knihy, aby nezabudli, že vy nikdy nzabudnete.“
„Povedali ste mladým, že sú kráľovské deti?“ spýtal sa Šéf s prekvapením.
„Nielen to. Pomazali sme ich, aby sa nebáli svedčiť a používali svoj jazyk na správne a užitočné veci. To ste si určite všimli pri prezentáciaách prác skupiniek, kde o svojich skúsenostiach rapovali, recitovali, viedli diskusné relácie.“
„Všetkých sa nás to dotklo, vládli silné pocity,“ ozvala sa Ester.
„Áno, áno... Cítim ich blízkosť. Vidím, že sú nadšení a plní zápalu, ktorý im pohlcuje srdcia ako žeravá láva. A vidím, že tou lávou je Ježiš. Ďakujem vám!“
„Neďakujte nám, Šéfe. To my chceme v prvom rade poďakovať vám. Že ste nás sprevádzali celým stretnutím a dodali veľa požehnania a darov. Že ste sa dotkli sŕdc a mentality mladých a znechali tam svoju hlbokú pečať.“
„Nezabúdame na mladých, ktorí mali velikánsku chuť, horlivosť a zápal, a takto vás spoznali najviac, ako len mohli. Že boli aktívni a živí, počnúc guľovačkou a končiac spoločným odchodom. Netreba nezabudnúť nespomenúť ich disciplovanosť, samozrejme,“ pokračoval Michal.
„Ďakujeme za všetko, fakt. Dalo nám to všetkým veľmi veľa a nemôžeme sa dočkať najbližšieho stretnutia. Toto stretnutie v nás zanechalo hlboké dojmy a stopy. Vaše stopy a prítmonosť vášho syna, Šéfe.“
V emotívnom absolútnom tichu bolo počuť tiché smrknutie a nenápadné kvapnutie slzy na podlahu.
To od dojatia a šťastia plakal Šéf.
Fotogaléria
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  |  |
 |  | |
