Láska k blížnemu
20. november 2008
Láska je prijímanie a dávanie. O človeku, ktorý vie prijímať a dávať, je možné povedať, že miluje, pozná lásku. Keď mám milovať svojho blížneho, možno by sme sa mohli pýtať: „Kto je môj blížny? Koho mám vlastne milovať?“ Nemyslime si, že je to len nejaká banálna otázka, na ktorú vieme odpovedať.
Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: "Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?" Ježiš odpovedal: "Prvé je toto: "Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!" Druhé je toto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet." (Mk 12,28-31)
Láska je prijímanie a dávanie. O človeku, ktorý vie prijímať a dávať, je možné povedať, že miluje, pozná lásku. Keď mám milovať svojho blížneho, možno by sme sa mohli pýtať: „Kto je môj blížny? Koho mám vlastne milovať?“ Nemyslime si, že je to len nejaká banálna otázka, na ktorú vieme odpovedať. To isté zaznieva v 10. kapitole Lukášovho evanjelia. Ako odpoveď na túto otázku, vyberá Ježiš jedno veľmi pekné podobenstvo.
Ježiš povedal: "Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: "Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať." Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?" On odpovedal: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo." A Ježiš mu povedal: "Choď a rob aj ty podobne!" (Lk 10,30-37)
Je to Ježišov vymyslený príbeh, ale tu Ježiš ukazuje na to, kto je pre toho ozbíjaného, raneného jeho blížny. Ježiš hovorí jasne: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ Do spoločenstva blížnych sú dnes Ježišom povolaní tí, ktorí vedia milovať, ktorí vedia tak, ako tento Samaritán, prijímať a dávať. Ako vie tento Samaritán prijímať? Prijal ho ako osobu. Vzal a niesol ho. A čo mu dal? Dáva mu víno, olej, obväz, peniaze, starostlivosť, opateru, čas. Tí dvaja mu nedali čas, nezastavili sa, išli ďalej. Chcem povedať, že blížny je môj dar. Je to obdarovanie. Blížny je niekto, kto sa mi dáva. Niekto, kto mi dáva svoj čas, svoje peniaze... Niekto, kto ma prijíma takého, aký som, keď som nevládny, zranený. Pre mňa je môj blížny ten, kto sa ku mne takto priblíži: Ten, kto mi slúži, prijíma ma, dáva mi. Blížny je niekto, kto sa takto správa. Lenže Ježiš hovorí: „...Rob aj ty podobne!“ To znamená, že Ježiš ma sám volá, aby som aj ja bol taký. Blížny je ten, kto sa ku mne priblíži a preukazuje mi lásku, ale keď mám robiť podobne, tak aj ja chcem byť blížny jemu. Aj ja som volaný byť darom.
Byť darom pre niekoho, kto je pre mňa darom, je skvelá vec. Lenže milovať niekoho, kto mi ublížil, to je už ťažšie. Sú aj takí, ktorí mi ublížili a tiež sú to moji blížni, ktorých mám milovať. Ježiš sám hovorí dokonca: „Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia.“ Boh nás volá aj k tomu, aby sme si uvedomili, že je niekto, kto je môj blížny, ale mám problém ho milovať, slúžiť mu, skloniť sa k nemu, byť pri ňom, ošetriť jeho rany, venovať mu čas. Tu vyvstáva otázka: „Ako môžem milovať blížneho? A ako to môžem robiť vtedy, keď je to ťažké?“ Áno, milovať blížneho je niekedy náročné a veľmi ťažké. Dôležité je to, že keď som k tomu volaný, môžem hovoriť: „Chcem to.“
Existujú dve cesty. Prvá je tá, na ktorú je návod v štvrtej kapitole prvého Jánovho listu. „Láska je z Boha.“ (1Jn 4,7) Boh je prameňom lásky. Prísť k Bohu, je prvý spôsob, ako sa naučiť milovať. Otvoriť sa Mu a piť z toho prameňa lásku, ktorá ma premení, zasiahne, naplní a vďaka tomu môžem milvoať blížneho, vykročiť, byť darom tomu, s kým mám problém. Pôjdem k Nemu, ako išla tá žena s vedrom napoludnie, mala namierené k studni a skončilo to tak, že to vedro nechala prázdne lebo nabrala lásku, ktorú potrebovala viac ako vodu zo studne. Nabrala ju u Ježiša, keď bola prijatá, keď nebola odsúdená, keď zakúsila u Neho obdarovanie, lásku. Môžem milovať vďaka tomu, že načerpem lásku od Boha. Z Boha prúdi láska a nie nenávisť, odsúdenie. Ježiš hovorí: „Neprišiel som svet odsúdiť, ale zachrániť.“ Ďalší spôsob, druhá cesta, ako milovať blížneho, je: zakúsiť lásku medzi priateľmi. Byť tam, kde som prijatý, kde ma obklopí spoločenstvo priateľov, kde ma povzbudia, zaplavia láskou a posunú k Bohu. Ježiš hovorí: „Pozrite ako sa milujú.“ A v Jánovom evanjeliu je napísané: „Podľa toho spoznajú, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete vzájomne milovať.“ Aj to je cesta. Iní spoznajú, že patríte Ježišovi, keď sa budete vzájomne milovať. Vytvoriť prostredie lásky, vytvoriť spoločenstvo, kde sa navzájom milujeme, je vlastne cesta. Cesta, ktorá vedie k Bohu. Je to vlastne cesta, na ktorej môžem byť povzbudený a naplnený láskou, aby som sám miloval. Čiže táto cesta je o spoločenstve, o bratoch, o priateľoch, kde a s ktorými tiež môžem byť, čerpať lásku, aby som mohol milovať svojich blížnych, aj toho, koho mám problém milovať.
Je to tiež čosi, čo je veľmi blízke nášmu spoločenstvu. V našej komunite hovoríme o priateľstve, o tom, že sme navzájom priateľmi, že sme spoločenstvo priateľov a keď sa navzájom milujeme, Boh nás na základe tejto skúsenosti s bratom, posiela milovať. Dáva nám odvahu ísť a silu milovať. Mať v spoločenstve skúsenosť s láskou, je potom takým tlačením k tomu, aby som išiel a miloval toho, koho mám problém mať rád. Láska dopraje slobodu. Tam, kde neexistuje úplná sloboda, tam neexistuje ani úplná láska. V ďalšom podobenstve o márnotratnom synovi nám Ježiš predstavuje prostredie domova, z ktorého odchádza mladší syn, ako prostredie, kde je sloboda. Kvôli tomu sa ten mladší syn môže vrátiť naspäť domov, lebo to bolo o slobode. Otec ho nechal slobodného, mohol ísť. Vedel, že je to o slobode, že môže prísť, že sa môže vrátiť. Citové vydieranie vo vzťahu k blížnemu je tiež bolestnou formou neslobody. Pravá láska je o slobode. Často lietame v ilúziách o tom, ako veľmi sa máme radi a potom padneme z výšky, keď po mesiaci od svadby, manžel doma neumyje riad. A je po láske. Pravá láska nedáva druhým podmienky. Prijíma ich takých, akí sú. Na to, aby sme mali druhých radi, nemusíme vyvolávať nejaké city, alebo si vyčítať, že cítime nechuť. Pravá láska je čin, nie cit. Je to schopnosť vidieť druhého nanovo a veriť v dobro, ktoré je v ňom skryté. Tomu by sme sa mali učiť, alebo povedať si: „Pane, chcem sa postaviť na novú cestu. Chcem milovať svojho blížneho. Mám s tým problém a Ty mi hovoríš, že je to rozhodnutie, tlak z vnútra. Chcem svojho blížneho vidieť novými očami. Chcem v ňom objaviť to dobro, ktoré je v ňom, ktoré si Ty do neho vložil."
Štvrtok 20.11.2008
prednášajúci: o. Milan Bednarik, predstavený Koinonie Ján Krstiteľ
