Viera
23. október 2008
Keď sa približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: "Ježiš Nazaretský ide tadiaľto." Tu vykríkol: "Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: "Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!"
Keď sa približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: "Ježiš Nazaretský ide tadiaľto." Tu vykríkol: "Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: "Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: "Čo chceš, aby som ti urobil?" On odpovedal: "Pane, aby som videl." A Ježiš mu povedal: "Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila." A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu. (Lk 18,35-4)
Dnes budem hovoriť o viere, pretože kráčať ako kresťan, to je isto aj vec viery. V evanjeliu sme počuli o tom, ako Ježiš chváli vieru jedného človeka, jedného muža. Bol to slepec a Ježiš mu hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila." Urobil Ježiš niečo také, za čo by sme ho pochválili? Pochválili by sme Ho za to, že počul volanie, za to, že sa zastavil, že sa otočil tým smerom. To je úžasná vec. Ale Ježiš chváli vieru toho muža a hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila." Dnes chce pochváliť aj tvoju vieru. Zaslúži si tvoja viera pochvalu, alebo nie? Ježiš hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila." Keby sme z biblie chceli počuť to, čo je viera, tak si otvoríme list Hebrejom jedenástu kapitolu. Celá jedenásta kapitola listu Hebrejom je o viere. V prvom verši 11. kapitoly listu Hebrejom je napísané toto: „Veriť Bohu znamená, spoľahnúť sa na to, v čo dúfame a byť si istí tým, čo nevidíme.“ (prevzaté z prekladu českej ekumenickej biblie) Spoľahnúť sa na to, v čo dúfame a byť si istí tým, čo nevidíme – to je viera. A ďalej v tej kapitole je napísané, že mnohí tak žili. Žili, kráčali, ako keby Ho videli, ako keby videli Neviditeľného. Viera hovorí, že sa dá tak žiť, že môžeš vidieť Neviditeľného. Ďalej je v tej jedenástej kapitole napísané o viere ešte to, že je to tvoja aj moja schopnosť, ktorú Ježiš začal merať zrnkom horčice. To je jedno z najmenších zrniečok na svete. Hovorí: „Taká ti stačí.“ Viera je schopnosť, už mať čosi, držať čosi, čo je ešte vzdialené, čomu môžeš zamávať. Ale keď to už máš, hovorí biblia, tak už to viera nie je. To je o uzdravení. A keď už budeš uzdravený, tak nepotrebuješ vieru. Potom je to už fakt. Viera má schopnosť rásť a rastie vďaka konkrétnym veciam: vďaka svedectvu a vďaka vyhlasovaniu. Niekto tomu nemusí rozumieť: „Čo ja mám čo vyhlasovať? V biblii samej je napísané, že keď tvoje ústa budú hovoriť Božie slovo, ale tak, že to budeš počuť, nemá to byť šepkanie, ale vyhlasovanie, tvoja viera porastie. Keď ty budeš vyhlasovať Božie slovo, tak, že to tvoje ústa budú reprodukovať a sám to budeš počuť, tvoja viera bude rásť. Lenže, čo vyhlasovať? Krátky text z Písma, krátku vetu. Napríklad: „Ježiš, Ty si moja istota, Ježiš v Tebe mám víťaztvo, Ježiš Ty lámeš túto skalu. Ježiš, Ty ma uzdravuješ.“ Po piatich minútach vyhlasovania: „Ježiš, Ty si vstal zmŕtvych a si tu živý!“, budeš zákonite iný ako predtým. Tvoja viera bude na inom stupni, posunie sa, bude kdesi inde ako predtým. Vyskúšaj si, čo urobí päť minút vyhlasovania Božieho slova s tvojím životom.
A teraz niektoré ďalšie texty. Mk 5,25-34 Len pripomeniem udalosť. Scenár je taký: Ježiš je pozvaný a ide. Je na ceste a ide do domu, kde je pozvaný, aby uzdravil dvanásťročné dievčatko. Cesta a na tej ceste sa tam zamontuje žena. Nie je v scenári, ale hovorí: „To je šanca.“ Nikde to nie je napísané, ale myslím si, že tak si povedala. Keď vykročila z domu, povedala si: „Teraz to musím využiť. Chytím sa ho a budem uzdravená.“ Takto to asi nejako muselo byť a ono to funguje. Lebo v tomto scenári sa Ježiš javí ako ten, ktorý s tým vôbec nepočíta. Ježiš mi tam pripadá ako ten, ktorý ide do domu, aby tam urobil zázrak, aby tam dokázal, že je Boh, ktorý je mocný. A zrazu z neho výjde sila. Tam je to napísané: „A vyšla z neho sila.“ Vtedy, keď sa ho ona dotkla. Ale Ježiš to tam neskončil a nepovedal: „Viete čo, tak už nemôžem ísť k vám domov, lebo zo mňa vyšla sila. Som v koncoch. Toto tu je mimo scenára, tak ja som s tým vôbec nepočítal, musím to ísť niekde dobiť.“ Nie. Na tom je vidno ako sa Ježiš obráti, hľadá, ktorá to bola. A na nej to už bolo vidno. Bola uzdravená. Čo jej hovorí Ježiš? "Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ (Mk 5,34) Ježiš nemal v úmysle uzdraviť ju. Tá žena to mala v úmysle. Ona chcela, ale Ježiš je tu ako ten, ktorý je vždy pripravený uzdraviť. On je Boh. Dotkni sa Ho! A môžeš to urobiť kedykoľvek. Je pripravený ťa kedykoľvek zasiahnuť, dotknúť sa ťa, uzdraviť ťa. Vykroč! Tvoja viera bude pochválená. Deviata kapitola Markovho evanjelia nám tiež predstavuje ešte jednu udalosť, ktorá je o viere, v ktorej Ježiš tiež zaujímavo predstavuje vieru. Tento text hovorí o tom, že k Ježišovým učeníkom prišiel otec so svojím synom a chcel, aby sa za neho pomodlili a aby bol uzdravený, ale nemohli. A tak prichádza Ježiš a pýta sa otca: „Odkedy sa mu toto stáva?“ Otec mu hovorí: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!" Ježiš mu povedal: "Ak niečo môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí."
Teraz predstavím vieru na základe dvoch textov z Písma. Prvý text je obetovanie Izáka. Veriť, keď je ťažkosť, keď je niečo ťažké, čo môžeš vo svojom živote zakúšať tak, ako Abrahám zakúša jednu veľkú ťažkosť: Má obetovať svojho syna. Je volaný k tomu, aby ho vyniesol na vrch Morja a aby ho tam obetoval. Počul to od Boha a ide. Kto z nás vie preniknúť to, čo tento otec prežíva v tej chvíli? Možno sa to podobá situáciám, ktoré prežívaš ty, ťažkostiam ktorými je potrebné prejsť, do ktorých vstupujeme, že sa musíš napríklad niečoho vzdať, že v svojom živote musíš niečo položiť na oltár. Niečo, čo ti je milé, čo miluješ, bez čoho by sa ti život zrútil, musíš odovzdať. Tak, ako u neho. Aj on bol volaný k tomu, aby do takého ohňa vstúpil. Verím, že máš s tým tiež skúsenosť. Ťažká chvíľa, ktorá je o obetovaní takého Izáka, ktorého jednoducho musíš dať, odovzdať, zriecť sa ho. Ale tento text obsahuje jednu zaujímavú poznámku a na to vás chcem upozorniť, lebo tá poznámka nám rozšíri obzor, ako sa aj my v takých ťažkých chvíľach, keď vystupujeme na vrch Morja, keď sme volaní k tomu, aby sme sa vzdali, aby sme čosi odovzdali, ako sa máme k tomu postaviť. S bibliou by ste sa mali naučiť jednať ako s partnerom. A tu je tá poznámka: V knihe Genezis, v kapitole 22, vo verši 5 je napísané: Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." Abrahám nehovorí: „Pomodlíme sa a vrátim sa bez syna“, ale hovorí: „...vrátime sa späť.“ A pritom vie, že má obetovať svojho syna. Obetovať – to bola jasná vec: položiť ho na to drevo, ktoré nesú spolu so synom, má nôž, všetko je pripravené. On vie ako sa to robí. A to je viera, o tom je viera v tej chvíli, keď je ťažko. Takto sme volaní k tomu, aby sme vložili vtedy vieru do svojho života, alebo ju vytiahli, že aj keď neviem, ako to Boh urobí, ale viem, že on ma nenechá a že ja sa s tým synom vrátim. Nech to Boh urobí ako chce, to vôbec nie je môj problém. On mi dal prísľub, povedal mi, že mi dá syna a že vďaka tomu synovi, bude moje potomstvo také početné, že ho bude viac ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu mora. Keď mi to Boh povedal a ja tu toho Izáka mám, tak nech sa postará a ja sa s ním nejako vrátim. To je viera. Ona má moc vzkriesiť, má moc oživiť, má moc prejsť cez Golgotu, aj cez tvoju. S vierou je to ako u Petra, ktorý videl Ježiša kráčať vedľa loďky, bolo to nad ránom, a oni vidia kráčať Ježiša vedľa lode. On ide po mori. Peter a apoštoli si pretierajú oči, ráno, či to je ešte sen, či dobre vidia. Iný text u synoptikov hovorí: „Vykríkli: „Mátoha!“ Boja sa, ale vidia ho. A vtedy On hovorí: „Peter, poď!“ Peter vykročí a ide. Text jasne hovorí, že Peter kráčal po vode, až dovtedy, kým sa nezľakol. Pokiaľ nezapochyboval. Išiel po vode, kráčal k Ježišovi. Ježiš ho volá a hovorí mu: „Poď!“ a on robí krok. Kráčanie po vode je o viere. Lenže čo to znamená, kráčať po vode? Už vieme, čo znamená, v súvislosti s vierou, obetovať Izáka. Ale kráčať po vode, čo by to mohlo byť? To, čo je ľudské alebo to, čo vidíš ľudskými očami, to nemá šancu ťa udržať. To môže iba Boh. Kráčať po vode sa ľudsky nedá. To sa nedá. To môže iba Boh. To sú chvíle, keď máš napríklad vykročiť. Možno si bol volaný výjsť z istoty, možno z čohosi, čo fungovalo, do neznáma. Von z ľoďky, do neistoty, doslova, do vody, ktorá nemá schopnosť ťa udržať a keď si to urobil, zistil si, že je to viera, ktorá funguje tak, že sa dá ísť. Dá sa napredovať. Možno to nebude maratónsky beh, ale dá sa ísť. Amen.
Štvrtok 23.10.2008
prednášajúci: o. Milan Bednarik, predstavený Koinonie Ján Krstiteľ
